..z poslednej cesty...

Posledná cesta na východ, ktorú som absolvovala, bola nedávno. Asi tri dni. Nasadla som na vlak a dúfala, že fakt, že som si zabudla hasiaci pístroj, nebude mať katastrofálne následky. Čo si vlastne teraz uvedomujem, že som ani ten kufrík s náradím pri sebe nemala, sakra...
Cestu v rýchliku si nemôžem nepochváliť. Samozrejme okrem faktu, že vlastne sedím na zadku 5 hodín a po 4 už volám o pomoc. Lebo jediná prechádzka, ktorú mám možnosť absolvovať, je do reštauračného vozňa a naspäť. Čo v ICčku moc šancí na tento druh pohybu nemáte.
Vystúpila som a letela rýchlo na stanicu kúpiť lístok na vlak do Michaloviec, lebo, samozrejme, je lepšie stáť v rade tridsať minút a 5 minút pred odchodom ako si ho zakúpiť hneď v Bratislave. To viete, spoliehať sa, že nejaký rýchlik nebude meškať, zas až taká výhra nie je. Okrem toho podľa najnovších výskumov amerických vedcov stres zasa niečo podporuje. Nezapamätala som si čo, každý rok totiž podporuje čosi iné.
Čo by ste mohli očakávať odbežnej cesty vo vlaku? Nič. Ja som sa len divila, odkiaľ sa všetci tí ľudia berú. Potom som si uvedomila, že narozdiel od poslednej cesty tentokrát som šla uprostred týždňa.
Hneď som začula známu zemplínčinu. Aj by som si jednotlivé slovíčka hľadala v Gúgl Translajt, ale vážne si nemyslím, že by sa mu darilo nejaké z nich nájsť. Čo je vlastne aj dôkaz o tom, že Gúgl vážne nevie všetko!
A tak sa mi do uší dostal rozhovor partie tíííínedžerov (rozumej tá skupina ľudí, pri ktorých nosíš preventívne kladivo, fľašu alkoholu a diazepan). Vždy mi robil problém zaradiť slová, najmä ak beriem do úvahy, že mäkčene sa dávajú vždy tam, kde to najmenej čakám. Za 5 minút som zaťahovala a mäkčila v hlave už aj ja. Následne čujem za sebou spev. Fajne. Železnice na východe majú vlastný kultúrny program :). Otočím sa a to jeden z mládencov zo seba láduje tóniny nebývalého rozmeru. Jeho kamarát mu samozrejme vyjadrí podporu a očividne sa spevácky výkon dostal na sociálne siete (ak ho niekto nájdete, dajte mi vedieť, chcem to vidieť, počuť mi nestačilo). A tak prebehne rozhovor: Kameraman: Dám to hneď aj na Facebook. Spevák: Ale neoznačuj ma. Kameraman: Ok. Dám tam teda že Ch.j vo vlaku. Až dnes mi niekto povedal, že je to vlastne vulgarizmus. Čo mi povedali dosť neskoro, lebo za ten čas som ho použila minimálne desaťkrát. A to prešli dva dni. 
Inak mládenci v Trebišove vystúpili. Zvyšok cesty teda nestojí za pozornosť. Inak P.S. dám sem: z tejto cesty vznikol aj úvod do Jazykového okienka. Nájdte v ponuke na hornej lište.
V Mičigene som vystúpila v dobrej nálade. Dlho som tam nebola a tak som sa tešila, že uvidím staré známe tváre a miesta. Ja vám poviem, je to fasa sranda. Už len ten úplne prvý semafor, na ktorý smerom do centra natrafíte. On funguje na podobný princíp, ako ten na Kamennom námestí v Bratislave. Vysvetlím: Padne zelená. Dáte jednu nohu na prechod, zelená začne blikať. Následne dáte druhú nohu na prechod a padne červená. To aby ste sa držali svojej stabilnej rýchlosti kroku.
V centre som ostala sklamaná, pri mojej poslednej návšteve nebolo na námestí ani nohy. Teraz zrazu všade ľudia. Musela som si zopakovať, že je stred týždňa a nie sobota...Chcela som si to namieriť do mojej obľúbenej krčmy, v ktorej ako jedinej na Slovensku mám ochotu vypiť kávu namiesto piva, ale keďže bola otvorená o 3 hodiny neskôr, nemala som šancu. Nič to. Môj pôvodný plán objaviť mestský park a kaštieľ tiež stroskotal. Nech som hľadala, koľko som chcela, moje znalosti navigácie skončili namiesto parku v Kauflande. Kde som si nezabudla zabuchnúť ruksak v skrinke. Čo sa mi nikdy nikde ešte nestalo. Preto považujem Michalovce za mesto s veľkou hodnotou. Trapošiny nerobím hocikde!

Užila som si Mičigen v posviatočnej atmoške.

Cesta naspäť do Košíc som absolvovala autobusom. To ja tak robím, že tento okruh uskutočním vlakom On, busom Off. Urobila som totiž pokrok. Už jednotlivé obce na tejto trase nie sú pre mňa Tam a Hentam a Totam...ale už si pamätám. Aj Pozdišovce.
Večer v Košiciach sa niesol tentokrá v znamení zábavy a objavovania. Objavila som totiž novú možnosť usadenia sa v kine. Sedadlá strácajú zmysel, rebríky sa dostávajú do módy. A aj kapusta v pive. To nepochopíš, to musíš zažiť.

A nielen nové spôsoby, ale aj nové pojmy. Som nevedela, že keď chcem zastaviť auto na prechode, že môžem jednoducho prehodiť: Hamuj! To som netušila, kým to nezrúkla kamoška na ceste. Už som sa začala vidieť, ako budem s novou slovnou zásobou hviezdiť v Bratislave. 
Ráno som sa musela odpraviť späť do Bratislavy. Čo bola veľká škoda. Najmä potom, čo som zistila, že namiesto reštauračného vozňa dali k vlaku vozeň 1.triedy. A to ich hlásenie: Za nepríjemnosti sa vám ospravedlňujeme...Ta keby znala,  aké nepríjemnosti a koľko ich spôsobila mne...